Olejar Books

Poetická autobiografia života a tvorby Jany Bodnárovej je chválou pomalosti: spomalených spomienok i ľudí z okraja, ktorí spomaľujú našu uháňajúcu každodennosť. Aj pri čítaní musíme spomaliť, ak si nechceme nechať ujsť niektorý z odtieňov pozvoľna plynúcej poetiky niektorého z hyperrealistických fragmentov. „V autobiografiách je možno veľa tajných zón, zakázaných miest v spomienkach tela i mysle. Je to skôr pohyb medzi túžbou (konečne) hovoriť o sebe a túžbou (predsa len) nedať si vypáčiť tajnú skrinku, pretože nevieme, kto ju bude mať v rukách.“
Ilustrácie a obálka z videozáznamu performancie Únik približujú aj ďalšiu oblasť autorkinej tvorby.
Napadá mi, že som vlastne už pár rokov nestretla B. Raz ma pozvala na prechádzku do lesa, v ktorom občas nocovala pod holým nebom. Priniesla so sebou dve igelitky a so svojím nezmazateľným úsmevom mi povedala, aby som s ňou zbierala odpadky po cudzích ľuďoch. Zo zápalkovej škatuľky vystlanej vatou vybrala čosi, čo pripomínalo larvu. Bol to nedonosený škrečok. B. mu očným kvapkadlom dávala do prstami roztiahnutej papuľky piť akési špeciálne pripravené mlieko. Škrečok prehĺtal kvapôčky a blažene rozťahoval labky. Keď ho nasýtila, pokračovala v zbieraní smetí a vo svojich rozprávaniach o bódhisattvoch, ktorí k nej prichádzajú počas meditácií. Nebola zamestnaná a istý čas šila z kúskov látok handrové ježibaby. Plietla im svetríky a pásikované pančuchy.