Olejar Books

Populárny komunistický spisovateľ Ladislav Mňačko, dnes už dobre známy i za našimi hranicami, autor protifašistického románu Smrť sa volá Engelchen, autobiografických poviedok Marxova ulica, reportáží Ja, Adolf Eichman, Kde končia prašné cesty a iných, prihovára sa tentoraz čitateľom prózami, ktoré sa časové viažu na minulosť –” dávnu i menej dávnu - a sú ostro namierené proti porušovaniu socialistickej zákonnosti a morálky.
Sú to zväčša smutné príbehy, no pri všetkej tragike z mnohých ľ vystupuje nezlomná vôľa a životný optimizmus ľudí, ktorí pri svojej statočnej práci alebo v bežnom úsilí po troche šťastia natrafili na nepochopenie, sebectvo, karierizmus, zbabelosť. Neboli to maličkosti: zničený osud, rozvrátená rodina, pocit bezmocnosti voči bezpráviu, skorumpovanosti, svojvôli, a predsa sa nenechali zlomiť, bojovali za svoju občiansku a komunistickú česť, sú živým výkričníkom, že proti bezpráviu sa treba postaviť, že je to vecou každého znáš, neslobodno už nikdy mlčať a zbabelo sa prizerať, keď sa nám pred očami odohráva nespravodlivosť, krivda. Mnohí podľahli, bola to pre nich príliš veľká za-ťažkávajúca skúška, podľahli fyzicky či psychicky, no máme tu celý rad postáv, či už riaditeľa mlynov zo Záhrady utrpenia, inžiniera z Kádrovej legendy, Kláru z rovnomenného príbehu, alebo bývalého partizána z prózy Svedok, ktorí sa nevzdali, nesklo-nili hlavy, pretože pevne verili v svoje ideály, presahujúce ich osobný život, komunistické ideály o vytvorení novej spoločnosti, za ktoré nám všetkým treba bojovať. Áno, je to chmúrna kniha, autor v nej sústredil veľa z toho zlého, čo nám kedysi bránilo ísť vpred, no tým, že sa zameral len na záporné javy našej nedávnej minulosti, chce dosiahnuť, aby sa nikdy neopakovali.