Olejar Books

Literárna kritika pri hodnotení pohľadu na život stredných a vyšších vrstiev minulého storočia konštatuje, že v nemeckých súvislostiach nikde nie je kritika spoločnosti vyjadrená tak ostro a tak dôsledne ako v tomto Raabeho diele. Nielen v nemeckej literatúre celkove, aj v Raabeho súbornom diele zaujíma román Návrat od Mesačného pohoria ústredné postavenie najmä preto, lebo sa tu navzájom premkýnajú pevná dôvera s rezignáciou. Popri spoločenskej kritike stojí útek zo storočia, popri ostro zahrotenej satire zmierlivý humor, ktorý je práve preňho špecifický, lebo je založený nie na veselosti, ale na trpkej vážnosti.
Sviežosť autorovej dikcie je strhujúca, román predstavuje večný „evergreen", kde Raabe po stopách figliarskeho Jeana Paula elegantne ironizuje, no je to i večne zelený sad života goetheovského poňatia sformovaný v nesporne krásnych básnických obrazoch. Majstrovsky nám približuje výplod svojej predstavivosti a umu, krásu zakliatu v človeku, ale aj opak krásy, sklon k zlobe, ba až k zločinu, večný spor, vyplývajúci z ľudskej povahy. Aj v zobrazovaní týchto stránok je Raabe delikátny.
Raabe je celkom odchodný od vtedajšieho prúdu napríklad francúzskej literatúry, ktorú už v šesťdesiatych rokoch, keď román Návrat od Mesačného pohoria vznikol, niesli silné prvky sexuálnosti a naturalizmu vôbec. Raabe nie je naturalista a nie je ani mystik, je prosto básnik. A spoločenský kritik. Jeho zobrazenie malého hlavného mesta malého nemeckého štátu (položené na papier v rokoch 1865-1867, teda nedlho pred splynutím miniatúrnych nemeckých štátikov do jednotnej ríše, o čom ako o závažnom dejinnom zvrate nemal v čase vzniku románu nik zo súčasníkov ani poňatia) približuje čitateľovi všeobecnú skutočnosť druhej polovice minulého storočia a núti ho konštatovať, že malosť duší a pováh je medzinárodná a ak sme boli ochotní pokladať za typických filistrov 19. storočia najmä švajčiarskych a francúzskych malomeštiakov (v strednej a západnej Európe), tak môžeme na podklade literárnych diel, ako je Raabeho Návrat od Mesačného pohoria, přičlenit' k nim dôrazne aj veľ-konemeckých mešťanov a v mnohom nám pripomenú aj „malé dušičky" našich oblastí.
Lahodnosť Raabeho podania je naozaj pôžitkom pre čitateľa. Jeho tvárne a tvarovacie úsilie je aj pri zdanlivej idylickosti pohládzaním drsných, rozumných, milujúcich prstov, ktoré akoby hovorilo: Ľúbim to, čo je láskyhodné, i keď nedokonalé, nedostatočné. Toto hladkanie, uhládzanie románového „materiálu" napĺňa čitateľa hneď od začiatku pocitom istoty a bezpečnosti, že to, čo sa z knihy dozvie a ako sa to dozvie, ho povznesie, teda nič v ňom nerozladí ani neurazí. Je to dielo napínavé v najlepšom zmysle slova, nahodené ako freska zdanlivo ľahko, no suverénnou a okrídlenou rukou.