Olejar Books

Alain René Le Sage (1668-1747), autor množstva divadelných hier, preslávil sa dvoma románmi: Krivý čert a História Gila Blasa de Santillane. Tento druhý román je jeho vrcholným dielom, možno povedať súhrnom literárneho úsilia celého Le Sageovho života. Ako sám autor v predslove hovorí, chce v tomto diele spojiť príjemné s užitočným, chce zabávať i poučiť. V Gilovi Blasovi nájde čitateľ všetky prvky exotického a dobrodružného románu, ba sama osnova je tak postavená, aby obsiahla čo najviac dobrodružstiev, ktoré hrdina prežíva buď sám, alebo mu ich rozprávajú účinkujúce osoby. Do rámca románu sú povsúvané najrozličnejšie príbehy lásky a smrti, šľachtici sa tu bijú v temnej noci, nájdete tu scény, v ktorých z kláštorov i z rodičovských domov unášajú cnostné panny a krásne dámy, scény s otvárajúcimi sa priečnymi stienkami, ktorými v čiernej noci prichádza milý za milou, slovom, celý motivický repertoár rytierskeho a dobrodružného románu. Hrdina románu Gil Blas putuje z miesta na miesto, od samého začiatku prežíva napínavé dobrodružstvá so zbojníkmi a mníchmi, s pobehajmi a šľachticmi, s lekármi a sudcami, s hercami a herečkami, s lokajmi a ministrami, príhody zavše dojímavé, zavše romantické. Poznáva všetky stavy, všetky spoločenské vrstvy, ba dostáva sa i na kráľovský dvor a zoznámi sa s jeho zákulisím. Dej románu sa odohráva v Španielsku, španielske prostredie mu dodáva exotičnosti, no autor v ňom podáva reálny obraz vtedajšej francúzskej
spoločnosti a espaňolizmom zmierňuje priostré hrany irónie a sarkazmu tam, kde sa obáva
povedať holú pravdu. Spoločnosť, ktorou prechádza Le Sageov Gil Blas, je svet šudierstva,
klamstva, zderstva, pokrytectva a intríg. A tak hrdina, keď vidí, aké skorumpované sú vysoké kruhy a keď padnú všetky jeho ilúzie o živote, zatúži po samote a úniku z celého tohto sveta klamú a podliactva. Le Sage neúnavne bojoval proti každému kvetnatému
krasorečneniu v literatúre, proti každej pseudoskvelosti a pseudoznamenitosti. Celým jeho Gilom Blasom tiahne sa priam polemický prúd, utajený i veľmi zjavný, proti nafúknutému, neprirodzenému, metaforami prešpikovanému "vysokému" štýlu vtedajšej aristokratickej spoločnosti i mnohých vtedajších spisovateľov. Sám sa hlási k spisovateľom "prirodzeným" a proti „vznešenosti" a falošnej nadnesenosti stavia príklad ľudu, ktorý je, ako sám hovorí, „znamenitým učiteľom reči".