Olejar Books

Wilhelm Jensen (1837-1911), nemecký básnik a prozaik, autor mnohých historických literárnych diel, pokračovateľ tradície nemeckej novelistiky devätnásteho storočia (G. Keller, G. Freytag, P. Heyse, T. Storm). Vyštudoval medicínu, od 60. rokov žil ako spisovateľ v slobodnom povolaní striedavo v Mníchove a vo Viedni. V roku 1888 sa natrvalo usadil v Mníchove. Jeho novela Gradiva (1903) inšpirovala nielen S. Freuda k jeho psychoanalytickej úvahe, ale aj T. Manna k napísaniu slávnej novely Smrť v Benátkach.
Jensenova novela Gradiva je príbehom mladého archeológa Norberta Hanolda, ktorý sa vydá na cestu do Pompejí, aby sa tvárou v tvár stretol s preludom ženy, ktorú uvidel na istom starorímskom reliéfe. Toto stretnutie uprostred antických zrúcanín pod horúcim mediteránnym slnkom, ozmyselňujúcim a oživujúcim mytológiu starého sveta, ho však zakrátko vráti späť do reality. Jeho fantazijná cesta do minulosti ho takto dovedie k sebapoznaniu a stáva sa terapiou. Ľahký melancholický nádych, literárne skvele zvládnutá časopriestorová hra, senzuálna plastickosť a štylistická brilancia robí z Gradivy aj po mnohých rokoch príťažlivé dielo svetovej literatúry, hoci sa na jej autora už dávno zabudlo, a jeho meno prežívalo celé desaťročia len vďaka výkladu Gradivy, ktorý priniesol zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud.
Sigmund Freud (1856 - 1939) - rakúzsky lekár a psychiater, zakladateľ psychoanalýzy. Študoval vo Viedni, kde si neskôr otvoril lekársku prax. Vo svojich dielach od r. 1895 až do smrti rozpracovával zakladné myšlienky svojej teórie nevedomia a nevedomých duševných procesov, ktoré determinujú konanie a duševný život jednotlivca. Položil základy psychoanalytickej terapie duševných porúch. Jeho učenie o osobnosti malo zasadný význam pre rozvoj medicíny a psychológie ale ovplyvnilo aj ostatné oblasti vedy, umenia až po antropologicky fundované teórie kultúry.
V štúdii Blud a sny v Gradive W. Jensena z r. 1907 sa Freud prvý raz pokúsil o rozsiahlejšiu analýzu literárneho textu s použitím psychoanalýzy. Vychádzajúc z predpokladu, že „vymyslené sny môžu byť vykladané rovnako ako skutočné, že teda v umelcovej tvorbe pôsobia tie isté mechanizmy, aké poznáme zo snovej práce“, Freud pristupuje k správaniu a psychike fiktívnych postáv novely, akoby išlo o skutočné postavy a k textu ako ku klinickej správe, ktorá takmer vedecky popisuje vznik a proces liečenia bludu.
V súlade so svojou teóriou o význame erotického života, považuje Freud sa hnaciu silu Hanoldovho bludu lásku a jeho zánik spája s obnovením schopnosti jej plného prežívania. „Každá psychoanalytická liečba je pokus oslobodiť vytesnenú lásku, ktorá našla v symptóme núdzové kompromisné východisko.“ Z hľadiska ďalšieho vývinu Freudových názorov je dôležité, že vo svojej štúdii po prvý raz použil svoju obľúbenú analógiu medzi skúmaním nevedomých duševných procesov a archeologickým výskumom. Jeho výklad takmer zatienil literárnu hodnotu Jensenovej novely a stal sa míľnikom v úsilí o uplatnenie psychoanalýzy na skúmanie umenia a literatúry, podstaty umeleckej tvorby a osobnosti umelca.