Olejar Books

Ak čítame mená Zolových súpútnikov či mladších literárnych druhov, zaraďovaných zvyčajne pod spoločnú koruhvu naturalizmu, objavíme tam popri Maupassantovi, Huysmansovi, Céardovi, Alexisovi a iných aj meno Octave Mirbeau. Podobne ako menovaní, aj on síce z naturalizmu vyšiel, ale ďalej sa poberal zvláštnou cestou.
Octave Mirbeau (1848–”1917) nepatrí medzi obľúbených autorov francúzskej literárnej histórie, tá mu vo svojich príručkách vyhradzuje veľmi málo priestoru. Nie že by jeho diela nemali dobrú literárnu úroveň, ale skôr preto, že sa v jeho diele snúbi pomerne silný záujem o erotický život s ostrou spoločenskou kritikou. Príkladom par excellence takejto symbiózy je román Denník komornej (Le Journal d'une femme de chambre, 1900), ktorý poznáme aj vo filmovej podobe. Dej románu autor situoval do rokov "tretej republiky", do Francúzska rozbúreného a Dreyfusovou aférou rozdeleného na dva tábory, do obdobia polarizovania síl, po ktorom nasledovalo krátke obdobie pokoja a prosperity, zakrátko prerušené prvou svetovou vojnou. Túto všeobecnú politickú situáciu však v románe naznačuje iba niekoľko útržkov Josephových poznámok. Autora zaujíma skôr spoločnosť rozložená na atómy a bunky: jednotlivé skupiny ľudí, rodiny, jedinci. Aby mohol preniknúť za vonkajšiu fasádu domov a dostať sa až do najintímnejšieho ľudského prostredia, zvolil si Mirbeau veľmi šťastne za hlavnú hrdinku a rozprávača príbehu komornú Célestine. Jej očami toto prostredie a život pozoruje, zaznamenáva, komentuje a súdi. Intímny život dámskych i pánskych izieb, šuštíace toalety, navoňaná bielizeň, listy, úradný i dôverný vzťah panstva k služobníctvu atd. –” to všetko sú kanály, ktorými sa Célestine dostáva k detailnému poznaniu charakterov jednotlivých ľudí. Či už ide o jej pánov alebo o služobníctvo.
Treba povedať, že ich demaskuje neúprosne a nemilosrdne. Bezprostredne vidíme bezohľadné vykorisťovanie podriadených, pošliapavanie ľudskej dôstojnosti služobníc tva, sebectvo, snobstvo, pokrytectvo, neveru, morálnu zvrátenosť a chlipnosť ... Už aj preto sa Mirbeau nemohol stať oficiálne uznávaným spisovateľom v spoločnosti, ktorú tak verne opísal.
Z hľadiska samotného románu treba priznať, že autor chvíľami až priveľmi lipne na vykreslení alebo detailnom opise tej či onej erotickej situácie, ktorá je často sekundárna, ba bezvýznamná. Aj niektoré kritické vývody nevyplývajú priamo z kontextu, ale sú tam akoby navyše, neorganicky pridávané. Na druhej strane sa Mirbeau prejavuje ako skutočný majster pri vykresľovaní jednotlivých postáv a v rečovej charakteristike. Aj epizódne postavičky dokonale vykreslil, takže nám utkvejú v pamäti.
Najlepšie a na najväčšom priestore charakterizuje postavu komornej Célestine, ktorej životné príbehy sú chrbtovou kosťou spájajúcou jednotlivé epizódy do jedného celku. Medzi ostatnými komornými je Célestine akousi "patricijkou". Má vycibrený vkus, prirodzenú inteligenciu, číta. Od vyšších vrstiev, u ktorých slúžila, získala "spôsoby", vrátane istej mravnej "voľnosti", no na druhej strane jej zostal kritický duch a pohľad jednoduchých ľudí na skutočnosť, ktorý jej zabránil padnúť veľmi hlboko. A tak kolotoč jej života (príchod do nového domu, prvé kontakty s pánmi a služobníctvom, nadviazanie intímnych vzťahov, postupné demaskovanie jedných i druhých a zvyčajne odchod a nové hľadanie) sa neustále s väčšími či menšími obmenami opakuje až po manželstvo s Josephom. Postava Célestine je ľudsky plná. Autor vyzdvihuje jej prednosti, zhovievavo sa usmieva nad jej slabosťami, nezakrýva ich. Možno ju zahrnúť medzi najprepracovanejšie a najvýraznejšie ženské postavy vo francúzskej literatúre. Ide o postavu-zrkadlo, nastavené súdobej spoločnosti. Célestine sa stáva prostriedkom, ako zachytiť obraz vtedajšej spoločnosti, no autorovi slúži ku cti, že tento prostriedok sa sám stal istou podobou, istým obrazom vtedajšieho sveta.
Mirbeau dopísal Denník komornej v marci roku 1900, teda na prelome storočí. Mal vtedy za sebou už niekoľko románov a jednu divadelnú hru. Najväčšiu hodnotu majú jeho prvé romány Kalvária (1886) –” v diele brojí proti vojne a armáde, Páter Július (1888) je prudkým útokom proti cirkvi, podobne ako ďalší, silne naturalistický román Sebastien Roch (1890), opisujúci príbeh chlapca zvráteného kňazom. Nasledujúce romány už nedosiahli umeleckú úroveň prvých jeho prác, majú skôr podobu kritických pamfletov. Hodno sa ešte zmieniť o románe Záhrada múk (1899), silne exotickom a erotickom diele.
Najkritickejší voči súdobej spoločnosti bol Mirbeau v dramatickej tvorbe, v ktorej útočil na svet priemyselníkov, finančníkov a obchodníkov (Zlí pastieri, 1897; Obchod je obchod, 1903; Krb, 1909).
Preklad Denníka komornej je prvým krokom k spoznaniu diela tohto nedoceneného umelca.