Olejar Books

V úvode k Bedárom, v tzv. Filozofickom predhovore, napísal Hugo, že na dne tejto jeho sociálnej drámy o bedároch je ,,temné zrkadlo biedy“. Ale je tam i čosi viac, lebo Hugo nielen „osvetľuje všetky rany" ľudstva, ale zároveň si dáva otázku, z čoho vyplýva všetka tá ľudská bieda a psota. A jeho diagnóza je takáto: ,,Sociálne zlo“ je produktom dvoch psôt, „tej, čo neje, čiže biedy, a tej, čo nemyslí, čiže nevedomosti“. Z týchto dvoch vecí, z biedy a nevedomosti, vzniká zlo, utrpenie, rodia sa muky, a celý román demonštruje tento Hugov základný poznatok. Bieda a nevedomosť zavinili mučivé osudy jeho postáv. Jean Valjean z biedy ukradne chlieb, Fantine a Thénardierovie dievčatá sa z biedy dostávajú na spoločenské dno, Gavroche sa z biedy dostáva na ulicu, Thénardier z nevedomosti a biedy vesluje do zločinu. Podľa Huga krádež, prostitúcia, vražda, úkladná vražda, celá tá „ríša temnôt", všetky tie ,,stelesnené temnoty“ majú povalu sklenutú z nevedomosti.
Čím hlbšie však Victor Hugo zostupuje kruhmi svojho sociálneho pekla, tým dôraznejšie a manifestačnejšie preniká jeho „akt viery", ktorým chcel byť tento román. Hugo totiž nechcel len všestranne,,osvetliť rany", ale aj priniesť nápravu. ,,Diela, v ktorých počujete ston ľudského rodu, musia byť aktami
viery," napísal tento spisovateľ.
V čom spočíva Hugov „akt viery"? Čo postavil proti dvojici bieda a nevedomosť? Inú dvojicu: lásku a vedu. Predovšetkým lásku. Premietol ju do Jeana Valjeana. Tento jeho hrdina oproti najhroznejšiemu pokoreniu, krivde, urážkam, poníženiu a potupe stavia srdce - lásku. On, bedár, pomáha bedárom. Všeličo zo seba vlial Hugo do tejto postavy. ,,Som z tých, čo majú zhovievavosť a milosrdenstvo,“ napísal Victor Hugo o sebe na okraj materiálu k Bedárom. Láskou k človeku sa človek pretvára - to je jedna zo základných téz Victora Huga. V tomto románe ju demonštroval na Jeanovi Valjeanovi, ktorý sa láskou stáva - svätcom.
Druhým členom dvojice je veda. Vierou a dôverou vo vedu je celý román priam presvietený. Kde sa Hugo nad vedou zamyslí, tam sa román mení v úplný manifest. Hugo je presvedčený, že všetky ,,obludy“ možno rozptýliť svetlom, že ani jeden „netopier neodolá zore“, volá po svetle vedenia pre najširšie vrstvy Tudové, verí, že veda človeka humanizuje.
Prvá dvojica, bieda a nevedomosť, viedla nás do pošmúrnych oblastí, v ktorých sa mrvili pred vami zločinecké larvy a kde sa l'udia menili na prízraky, prestávajúce hovoriť ľudskou rečou. Druhou dvojicou, ktorá má perute najvyššieho hugovského pátosu, vynáša nás autor do oblasti svojej ,,svetelnej filozofie“ a do „filozofie srdca“, do výšok starých, tradičných túžob francúzskeho humanizmu, stotožňujúceho si najmä v XVIII. storočí intelektuálny pokrok s pokrokom mravným. Hugovi Bedári sa zrodili z opravdivého zanietenia mohutného básnika za veľké idey pokroku, ktoré sa niesli XIX. storočím a prešli až do našich dní.