Olejar Books

... Domov som to mala necelých desať minút, ale aj keby som sa pustila do behu, nič by som už nezachránila. Niekedy som veľmi potrebovala, aby sa čas dal posunúť dozadu, aspoň o kúštik, taká hodina-dve by mi teraz veľmi prišli vhod. Keby som sa nestala známou spisovateľkou ani slávnou herečkou, mohla by som vynájsť stroj, ktorý hýbe časom. Ale hneď mi zišlo na um, že by to nebolo také jednoduché. Ja by som si teraz napríklad nastavila svoje zázračné hodinky na štvrtú, ale mama by doma už mala osem. Mama by určite vždy posúvala čas proti mne. Takže to by bolo ešte horšie. Ostanem radšej pri nejakom obyčajnom povolaní, ako je napríklad spisovateľstvo.
... dievčatá ma volajú ANDERSENKA a niekedy ma aj otec tak osloví, celkom potichu, aby to mama nepočula. Znie to takmer ako pohladkanie a to ma s tou hlúpou prezývkou trochu zmieruje, ale dievčatá by som najradšej zaškrtila. A seba tiež, pretože keď už klamem, mám klamať tak, aby to nikto nezistil.
Napokon, ktoré pätnásťročné dievča by netúžilo stať sa filmovou herečkou, úspešnou spisovateľkou, speváčkou alebo nejako ináč slávnou ženou. Výnimkou nie je ani hrdinka tohto románu –” Andrea, ktorú prezývajú Andersenka, pretože si vie úžasne vymýšľať. Lenže niekedy sa do vlastných výmyslov tak zamotá, že sama nevie, kam z konopí.
Andrea cítila, že je už na svete celkom sama. Odohnala od seba všetkých priateľov, všetkým ublížila. Na čo siahla, to pokazila. Neostalo jej nič. Ani nádej, že raz, v ďalekej budúcnosti, sa jej život zmení. Možno zmení, ale na horšie. To si zapísala Andersenka do svojho „spisovateľského denníka", keď zistila, že vo vlastných výmysloch sa už ani sama nevyzná a že nimi spôsobuje iba zlo.
O jej výmysloch a ich následkoch, o nádejnej filmovej sláve a jej neslávnom konci i o všeličom inom si prečítate v tomto vtipnom a sviežo napísanom románe.